Ich nepriatelia si často podrobili ich krajinu a nazdávali sa, že z ich práce budú žiť naveky. Junáci prinášajú cisárovi na privítanie a na znak priateľstva chlieb a soľ. On však ich dary odmieta a odmieta aj ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Pyšným hlasom im povie, že rovnako ich vlasť ako aj všetky krajiny, ktoré povstali v boji proti Rímu, budú dobité, ľud zotročený a mladí junáci odvedení. Posli sa však jeho slov nezľaknú. Práve naopak, hľadia mu rovno do očí, bez strachu.
Vytasia meče a akoby jedným hlasom zvolajú „Mor ho!“. Cisár sa zo strachu vrhá medzi svoju družinu. Na povel sa každý vojak chytá zbrane a zrazu je celá slovenská družina obkľúčená rímskymi vojakmi. No posli nepriateľov nepočítajú a statočne bojujú. Sú si vedomí toho, že ich nepremôžu, ale ak už majú padnúť, tak nech padnú ako víťazi.
Junáci bojujú ako kedysi ich dedovia, čo bránili vlasť pred nájazdmi a ktorých mená sa stali nesmrteľnými v ľudových piesniach. Posli zomierajú ranení ale bez vydania hlásku, nikdy sa už nevrátia, padli v boji za národ. Stávaju sa morálnymi víťazmi. Po skončení boja stojí cisár na bojisku, ale nemá dôvod radovať sa. Vidí mŕtvych Slovanov, ale takisto aj hromady svojich vojakov ležiacich tam bez života.
--
Zacinam pocuvat hlasy, ktore obvinuju Ukrajincov z eskalovania vojny, pretoze sa brania. Tak len pre pripomenutie, co nasi predkovia povazovali za vzor statocnosti a lasky k vlasti.
